Vtačí život na hnoji

Ubehla dlhá doba a ja som konečne ukončil pátranie po mieste, kde by som mohol fotografovať vtáky bez návnady a prikrmovania. Je pravda, že takéto miesta sú úplne všade, ale len málo miest je takto hojných na mnoho rôznych druhov, ktoré máte možnosť fotografovať na niekoľkých metroch štvorcových.

Reč je o hnoji, o mieste ktoré zapácha a ľudí skôr odrádza, za to ale privábi mnoho hmyzu a ten mnoho vtáctva. Toto miesto som mal celý čas rovno pod nosom, ale nikdy ma nenapadlo sa naň zamerať a poriadne si ho odsledovať. Keď som však šiel 17. mája 2015 na jednu z mojich obľúbených lokalít, cestou som sa zastavil pri hnojovej jame, kam z neďalekého družstva dovážajú hnoj.

Už z diaľky sa ozýval víííp-víííp, to na seba upozorňoval cíbik chocholatý, ktorý predvádzal svoj vášnivý let so strmhlavým pádom k zemi a hlasným prenikavým volaním na partnerku, ktorá sedela na zemi. Ja som sa prikrčil a chvíľu ich ticho pozoroval.

Mojej pozornosti neuniklo niekoľko trasochvostov poskakujúcich v okolí a naháňajúcich mušky sediace na hnoji, sem tam dokonca priskákali až ku mne a ja som sa pokúsil o nejaké cvaky ale neúspešne. Tesne pred očami sa mi mihol prelet vtáčika, ale nevedel som o aký druh šlo, až kým som nezapočul hlasité krí-krí-krí-krí, tu som vedel že sa jedná o kulíka riečneho, sadol kúsok od cíbika a pásol sa na hnoji. Pokračoval som v pozorovaní a v tom mi nad hlavou preletel kŕdeľ škorcov a rovnako ako kulík sadli na miesto kde sa predvádzali cíbiky a ja som bol rozhodnutý na tomto mieste podniknúť menšie úpravy stavbou krytu.

Ako sa na druhý deň ukázalo, pevný kryt som ani stavať nemusel ale o tom budem písať až za chvíľu. Po príchode domov, ktorý je vzdialený len pár minút autom, keď že je toto miesto hneď kúsok od prvej dediny od mesta v ktorom žijem, som začal so štúdiom zvykov druhov, ktoré som mal možnosť pozorovať a vyhol sa tak zbytočným chybám pri maskovaní a ich fotografovaní...

Príprava a „stavba krytu“

... Na druhý deň som sa okolo obeda vybral na miesto, nabalil zopár užitočných vecí, ktoré by som mohol potrebovať pri stavbe krytu, nesmeli chýbať: špagát, maskovacia sieť, lepiaca páska, pár klincov rôznych velkostí, kladivo a pílka, proste to najbežnejšie čo používam pri takýchto akciách.

Auto som zaparkoval pri družstve, preto že ďalej už bola značka so zákazom pre motorové vozidla. Pri aute sa mi ale hlavou mihol nápad, skúsiť najprv fotografovať bez pevného krytu a využiť tak okolitý porast. Tak som si najskôr z auta zobral len maskovací oblek Ghillie Suit, karimatku, maskovaciu sieť a fotoaparát s teleobjektívom a vybral sa na miesto.

Po príchode k miestu som znova uvidel jak cíbiky, tak trasochvosty, kulíky aj škorce. Svojím príchodom som všetko na mieste odplašil a začal som rozmýšľať ako a kde by bolo najlepšie sa zamaskovať. Do úvahy som samozrejme bral hlavne svetlo, tak som pozrel na slnko, prstom som prešiel po oblohe a spravil si čiaru kadiaľ asi pôjde slnko až po jeho západ.

Takto som si z viacerých možných miest na fotografovanie minimálne polovicu vyradil. Prečo som vybral zrovna svetlo od poobedňajších hodín až do západu? Preto že práca mi neumožňuje fotografovanie v skorých ranných hodinách. Všetko čo bolo potrebné urobiť som vykonal a tak som začal.

Vedel som, že ak sa nezamaskujem úplne celý, tak nebude ani minimálnej šance niečo vyfotografovať, a keď že ja osobne moc nemusím kuklu na mojom maskovacom obleku, lebo mi strašne prekáža, tak som sa dal do stavby niečoho drobného, čo mi zamaskuje hlavu, samozrejme zbytok tela zostane odkrytý, zato ale zamaskovaný maskovacím oblekom. Zrealizovať niečo takto jednoduché mi trvalo len niekoľko minút, stačilo zapichnúť do zeme štyri konáre, do kríža na ne ďalšie dva, pokryť porastom a ja som sa mohol pustiť do svojho prvého pokusu niečo nafotografovať.

Milé prekvapenie

Len čo si líham a hlavu vsúvam pod kryt, sa rýchlim, za to ale ladným behom približuje trasochvost žltý, jupííí, si v duchu kričím zatiaľ čo závierka fotoaparátu už vydáva svoj cvakavý zvuk.

Neprešlo ani päť minút a už mám pred objektívom trasochvosta bieleho, závierka cvaká a ja si fotografovanie veľmi užívam, zatiaľ čo si tento krásny čierno biely vtáčik chytá niečo pod zub a o mne ani len netuší.

Takto to pokračovalo niekoľko ďalších minút, až kým sa nezniesol z oblohy a nepristál mi pred objektívom škorec, zaškriekal svojím typickým škriekavým hlasom a v tom sa z oblohy zniesol celý kŕdeľ. Poskakovali tam a hašterili sa o potravu, ktorej tam bolo pre všetkých mnoho. Bolo ich tak veľa, že som mal problém vyfotografovať jediného tak, aby mi ostatný nezavadzali v zábere a nekazili krásne zeleno žlté pozadie, ktoré mi vytváral hustý okolitý porast.

​Kde si s pomedzi čiernych tiel škorcov pribieha kulík, svojím zobáčikom sa prehrabáva v hnoji a hľadá si niečo pod zub, priblíži sa tak blízko, že keby chcem tak natiahnem ruku a dotknem sa ho. Tu už mi môj objektív nedokázal zaostriť a keby aj áno tak kulíka nezmestím na fotografiu, nezostávalo mi nič iné len chvíľu počkať kým sa nevzdiali. Tak sa aj stalo a ja som mohol pokračovať vo fotení.

Keď už som mal plno záberov rôznych druhov, si vravím ,kedy asi tak priletí cíbik chocholatý, veď som ho tu videl aj včera aj dnes, no toho dňa sa už neukázal. Ale ja som hlavu nesklonil a na druhý deň som sa opäť vrátil a čakal s nadšením aké nové druhy sa ukážu, a to mi verte, aj sa ukázali...

... Chvíľu po mojom príchode sa ukázal konečne aj cíbik, najskôr bolo počuť jeho typické víííp-víííp a potom sa z oblohy zniesol na zem rovno pred objektív, no úsmev z tváre mi rýcho zmizol, keď že som zistil v PC, že bolo ešte skoro a teplota vzduchu spôsobila vlnenie a cíbik nebol tak ostrý ako by som si želal dokonca ani svetlo na fotografii nebolo ideálne. Ale času bude ešte dosť a ja verím že sa mi ho podari zvečniť tak, ako si predstavujem.

Ďalšie dni sa mi pred objektívom ukázali aj kalužiak močiarny, vrabec poľný, glezg hrubozobý, holub hrivnák, holub plúžik,bažant obyčajný, ale aj mnoho iných ktoré boli ďalej ako by som potreboval. No určite sa tam ešte mnoho krát vrátim aby som mohol svoj web obohatiť o mnoho nových fotografií.

Na koniec sa chcem poďakovať Vám všetkým, ktorý ste si našli čas a prečítali si týchto pár riadkov o fotografovaní vtákov na hnojisku a dúfam, že som mnohých z Vás inšpiroval k niečomu podobnému. Nech sa darí a prajem dobré svetlo.